Ernő Dohnányi vol. 1 – Ladislav Fanzowitz / piano

Ernő Dohnányi
(1877 – 1960)

Four Pieces, op. 2 (1896-1897)

1. Scherzo. Allegro in C sharp minor 6.51
2. Intermezzo. Vivace in A minor 5.11

3. Intermezzo. Sostenuto, con espressione in F minor 6.58
4. Capriccio. Presto, agitato in B minor 7.16

Four Rhapsodies, op. 11 (1902-1903)

5. No. 1 Allegro non troppo, ma agitato in G minor 7.38
6. No. 2 Adagio capriccioso in F sharp minor 5.59
7. No. 3 Vivace in C major 4.24
8. No. 4 Andante lugubre in E flat minor 6.11

Six Concert Etudes, op. 28 (1916)

9. No. 1 in A minor 2.36
10. No. 2 in D flat major 1.47
11. No. 3 in E flat major 4.00
12. No. 4 in B flat minor 5.38
13. No. 5 in E major 3.39
14. No. 6 in F minor „Capricio“ 2.44

Ladislav Fanzowitz / piano

Kúpou tohto CD získavate možnosť si zdarma
stiahnúť verziu tejto nahrávky vo vyššej kvalite
(5 kanálová a stereo verzia vo formáte FLAC).

Ernö Dohnányi – „Lisztov dedic

„…V roku 1920 Dohnányi predstupoval pred obecenstvo v Budapešti priemerne pätnásť razy mesačne. Mohli by sme sa domnievať, že jeho čaro časom vybledlo. Je však faktom, že na Dohnányiho koncertoch bolo ešte aj pódium obsadené do posledného štvorcového metra. Na každom jeho koncerte stáli stovky poslucháčov pri stenách, a mohol hrať hoci aj každý deň. (K tomu niekedy aj došlo.) Bolo zjavné, že uskutočňuje poslanie, ktoré s ním preciťuje celé mesto.“

Bálint Vázsonyi: Dohnányi Ernő, 1971/2002 Bratislava (nem. Pressburg, maď. Pozsony), hlavné mesto Slovenskej republiky, bola v uplynulých storočiach aj hlavným mesto Uhorska (1536-1784) a Korunovačným mestom uhorských kráľov (1536-1830). Po návrate stavovských inštitúcií späť do Budapešti hrozil malému, približne 40-tisícovému mestu na prelome 18. a 19. storočia spoločenský a kultúrny úpadok. Časť vzdelaného bratislavského meštianstva však napriek nútenej

provicionalizácii nestratilo kontakt s európskym kultúrnym dianím, o čom podáva výrečné svedectvo čulý mestský hudobný život 19. storočí, súčasťou ktorého boli koncerty špičkových interpretov, vrátane Clary Schumannovej a Antona Rubinsteina i osobné návštevy Antona Brucknera, Johannesa Brahmsa a ďalších. Jedinečný rozmer do dejín Bratislavy vniesol Franz Liszt. Jeho výnimočný vzťah k Bratislave dokladá rozsiahla korešpondencia s viacerými občanmi mesta, početné verejné a dobročinné koncerty v prospech mestských nemocníc i v prospech fondu na postavenie pomníka Johannovi Nepomukovi Hummelovi, a v neposlednom rade i slávnostné uvedenie Uhorskej korunovačnej omše pod skladateľovou taktovkou v Dóme sv. Martina .

Lisztov vplyv sa prejavoval aj v programoch koncertov, v ktorých často uvádzal diela súčasných európskych skladateľov a neraz v nich prezentoval zaujímavých a príťažlivých interpretov. Rozsiahly archívny fond koncertných programov, fotografií a korešpondencie, dokumentujúci pôsobenie F. Liszta v Bratislave, sprístupnilo Hudobné múzeum Slovenského národného múzea roku 2011 na výstave k 200. výročiu jeho narodenia.

V kultúrnom prostredí, ktoré významne profiloval F. Liszt, vyrastali významní príslušníci jednej skladateľskej generácie: bratislavskí rodáci Franz Schmidt (1874-1939 a Ernő Dohnányi (1877-1960), Béla Bartók (1881- 1945), Alexander Albrecht (1885-1958), ktorí sa do Bratislavy presťahovali zo Sedmohradska. Schmidt, Dohnányi a Bartók získali široký humanistický a vzdelanostný základ ako študenti Kráľovského katolíckeho hlavného gymnázia na Klariskej ulici v Bratislave.

Jedným z pedagógov tejto významnej mestskej vzdelávacej ustanovizne bol otec Ernő Dohnányiho,

matematik, fyzik, vynálezca a profesor Viedenskej univerzity Frigyes Dohnányi. Bratislavský rodák Ernő Dohnányi (1877-1960) bol popri Bélovi Bartókovi a Zoltánovi Kodályovi najvplyvnejšou osobnosťou maďarskej hudby v prvej polovici 20. storočia. Prvý kontakt s hudbou mu sprostredkoval otec Frigyes Dohnányi, ktorý popri vedeckej a pedagogickej činnosti hrával aktívne na violončele a jedným z jeho partnerov v komornej hudbe bol aj Ján Levo-

slav Bella. U svojho otca absolvoval Ernő prvé lekcie v hre na husliach a klavíri a vzdelanie si rozširoval štúdiom u dómskeho katedrálneho organistu Karla Forstnera. Ako 17-ročný sa stal poslucháčom Hudobnej akadémie v Budapešti: študoval kompozíciu u Hansa Koesslera a hru na klavíri u Istvána Thomána. (Na základe Dohnányiho odporúčania sa pre štúdium u tých istých pedagógov rozhodol o niekoľko rokov neskôr aj jeho mladší kolega Béla Bartók). Prostredníctvom svojho pedagóga Koesslera sa Dohnányi dostal do kontaktu s Johannesom Brahmsom. Po úspešnej premiére Klavírneho kvinteta op. 1, ktorá sa uskutočnila v Budapešti 16. júna 1895, dostal Dohnányi od svojho učiteľa list, že Brahms si praje, aby mu prišiel dielo čím skôr zahrať do Bad Ischlu. Mladý skladateľ však nemal prostriedky na cestu a namiesto toho poslal Brahmsovi rukopis Kvinteta. Brahms bol dielom nadšený a v krátkom čase zorganizoval dve uvedenia: v Bad Ischli (Kneisel Quartett s Arthurom Nikischom pri klavíri) a vo Viedni. Brahms sa o Kvintete v rozhovore

s Koesslerom vyjadril, že „sám by som to nedokázal napísať lepšie“.

Ako 20-ročný sa Ernő Dohnányi koncertnými debutmi v Berlíne, Viedni a Londýne (Beethovenov 4. klavírny koncert s dirigentom Hansom Richterom) etabloval ako najvýznamnejší maďarský klavirista po Lisztovi. Už koncom 90. rokov 19. storočia sa prestavil po prvý raz aj americkému publiku v New Yorku. Dohnányi mal výnimočné technické dispozície, každodenné cvičenie pre neho nebolo nevyhnutnosťou a jeho koncertná príprava spočívala z väčšej časti iba v štúdiu partitúry. Vo svojom repertoári upriamoval pozornosť na menej známe diela Mozarta, Beethovena a Schuberta a bol prvým novodobým klavírnym virtuózom, ktorý sa intenzívne venoval interpretácii komornej hudby. Medzi jeho najvýznamnejšie počiny patrilo kompletné uvedenie Beethovenovej klavírnej tvorby r. 1920 a všetkých Mozartových klavírnych koncertov r. 1941. Dohnányi bol nepochybne jedným z najväčších klaviristov všetkých čias. Vďaka komornej hudbe sa Dohnányi dostal do kontaktu s Brahmsým priateľom Josephom Joachimom, ktorý ho pozval vyučovať na Vysokej hudobnej škole v Berlíne. Dohnányi tu pôsobil v rokoch 1905-1915, od roku 1908 ako profesor. V roku 1915 sa vrátil do Budapešti a svojimi aktivitami položil základy moderného profesionálneho hudobného života v Maďarsku. Ako klavirista, dirigent, organizátor i pedagóg výrazne podporoval skladateľov svojej generácie: Bélu Bartóka, Zoltána Kodálya a Leo Weinera. Od roku 1916 vyučoval hru na klavíri na Hudobnej akadémii v Budapešti, pre ktorú vypracoval moderný študijný plán. Vo februári 1919 bol menovaný za riaditeľa Hudobnej akadémie, po zmene politických pomerov v októbri toho istého roku bol však na jeho miesto dosadený huslista Jenő Hubay. Roku 1919 bol zvolený za hlavného dirigenta Orchestra filharmonickej spoločnosti a v tejto funkcii zotrval až do konca 2. svetovej vojny. V rokoch 1921-1927 podnikal každoročne rozsiahle umelecké turné v Spojených štátoch amerických, roku 1925 bol vymenovaný za šéfdirigenta New York State Symphony Orchestra. Od roku 1928 opäť vyučoval na Hudobnej akadémii v Budapešti ako vedúci majstrovských tried kompozície a klavírnej hry. Roku 1931 sa stal hudobným riaditeľom Maďarského rozhlasu a od roku 1934 po druhý raz riaditeľom Hudobnej akadémie. Medzi jeho

žiakov v tom čase patrili Géza Anda, Annie Fischer, Georges Cziffra, George Solti a Ľudovít Rajter.

Od roku 1939 čelil Dohnányi nacistickým protižidovským zákonom, ktoré odmietal uplatňovať. Roku 1941 sa na protest proti týmto zákonom rozhodol rezignovať z funkcie riaditeľa Hudobnej akadémie. V Orchestri Filharmonickej spoločnosti sa mu však podarilo udržať židovských hudobníkov prakticky až do začiatku okupácie Maďarska Nemeckom, nakoniec ho však situácia prinútila teleso rozpustiť. Na jeseň roku 1944 sa ako reprezentant Maďarského rozhlasu zúčastnil na prijatí maďarských umelcov na Budapeštianskom hrade, ktoré usporiadal po vynútenej abdikácii a následnom uväznení regenta Miklósa Horthyho nový predseda vlády a šéf klérofašistickej strany Šípových krížov Ferenc Szálasi. Na príjatí ho zvečnili fotografie pri podaní rúk so Szálasim, čo po konci vojny poslúžilo jeho neprajníkom na krivé obvinenia a spôsobilo mu dlhoročné komplikácie. Nepodložené obvinenia a ohováranie sa po skončení 2. svetovej vojne vystupňovali natoľko, že vtedy už takmer 70-ročný Dohnányi nemal silu brániť sa im. Navyše, 2. svetová vojna ho pripravila o oboch synov – jeden zomrel v ruskom zajatí, druhý bol popravený po pokuse o atentát na Hitlera. Ernő Dohnányi strávil poslednú etapu svojho života v zámorí. Po krátkom pedagogickom pôso-

bení na Univerzite v Tucumáne (Argentína) sa roku 1949 stal sídelným klaviristom a skladateľom na Florida State University. Zomrel roku 1960 počas realizácie gramofónových nahrávok v New Yorku.

Z „čiernej listiny“ bolo Dohnányiho meno vo východnej Európe vymazané roku 1968 a biografia Bálinta Vázsonyiho, vydaná roku 1971 definitívne rozptýlila všetky pochybnosti o jeho morálnej a politickej bezúhonnosti.

Hoci Ernő Dohnányi vo svojej skladateľskej tvorbe využíval výrazové a stavebné prostriedky romantickej tradície, nestal sa epigónom. Jeho kompozičný štýl sa vyznačoval originálnymi hudobnými myšlienkami, veľkou koncentráciou hudobného materiálu, lyrizmom, humorom a sviežosťou.

Dohnányiho diela sú obsiahnuté v 48 opusových číslach. Popri orchestrálnych kompozíciách (2 symfónie, Symfonické minúty, Suita fis mol, Ruralia Hungarica, Americká rapsódia), koncertantných (o.i. 2 Koncerty pre husle a orchester, Konzertstück pre violončelo a orchester), javiskových (opery Tante Simona, A vaj­da tornya, Der Tenor, baletná pantomíma Der Schleier der Pierrette) a vokálno-inštrumentálnych (Missa in dedicatione ecclesiae, Cantus vitae, Stabat mater) napísal početné diela pre sólový klavír a viacero závažných komorných skladieb.

Klavírna tvorba tvorí najrozsiahlejšiu časť Dohnányiho skladateľského odkazu: Jeho súčasťou sú dva Koncerty pre klavír a orchester, Variácie na detskú pieseň pre klavír a orchester, komorné

kompozície (dve klavírne kvintetá, Sonáta pre husle a klavír, Sonáta pre violončelo a klavír, Sexteto), piesne a piesňové cykly a 15 opusov skladieb pre sólový klavír. Svoje rozsiahle skúsenosti s uvádzaním svetového klavírneho repertoáru Dohnányi premietol do

jedinečných inštruktívnych diel (3 zväzky Denných prstových cvičení /1950/, 12 krátkych štúdií pre

pokročilých klaviristov a ď.). Napísal aj kadencie k všetkým klavírnym koncertom W. A. Mozarta a ku koncertom č. 1 – č. 4 L. van Beethovena. (kadencie v Mozartových koncertoch pri živých predvedeniach improvizoval).

Štyri kusy pre klavír op. 2, invenčné, náročné, ale klaviristicky vďačné, originálnym harmonickým

priestorom sa vyznačujúce kompozície, vznikali bezprostredne po Klavírnom kvintete opus 1. Sotva 20- ročný Dohnányi v tomto období zaznamenával veľké profesionálne úspechy: za symfóniu a predohru Zrínyi dostal Kráľovskú cenu, s vyznamenaním ukončil štúdium kompozície a hry na klavíri na Lisztovej akadémii v Budapešti, spoločne s Eugenom d ́Albertom uskutočnil úspešné debutové koncerty vo Viedni a v Budapešti po prvý raz spolupracoval na koncertnom pódiu s legendárnym dirigentom Jánosom Richterom. Skladateľ cyklus venoval svojej snúbenici a neskoršej manželke Else Kunwaldovej. Prvým kusom je vtipné Scherzo cis mol s nevšednými tóninovými zmenami. Po ňom nasledujú dve Intermezzi: rýchlejšie a-molové (zaznelo v Dohnányiho podaní 2. apríla 1898 v rámci jeho koncertu v Banskej Bystrici) a pomalé f-molové f mol, ktorému predchádza citát z básne Roberta Reinicka (Wo Du auch wandelst, bin ich Dein, Wo Du auch weilst, Du bist ja mein, Ich hab ja Dich und meine Liebe). Druhé Intermezzo je zriedkavým príkladom intímnej osobnej výpovede v Dohnányiho tvorbe, v ktorej inak prevláda príklon k rýchlejším tempám. Príznačnou črtou jeho kreatívneho naturelu bola „neosobná“ radosť z hudobného tvaru, štruktúry, formy, hry kontrastov a farieb a lesku. V tomto zmysle vkladal osobné citové prežívania viac do svojich jedinečných interpretácii svetového klavírneho repertoáru.

Aj Štyri rapsódie opus 11, venované priateľovi a niekdajšiemu pedagógovi Istvánovi Thománovi, sú plné originálnych hudobných myšlienok. Rapsódie považoval Dohnányi za vzájomne prepojený cyklus, o čom svedčia jeho myšlienky formulované v liste tretej manželke Ilone:

Rapsódie môžu byť považované za štvorčasťovú sonátu. Prvá Rapsódia je prvou časťou, pretože má jednoduchšiu formu. Druhá Rapsódia nahrádza pomalú časť, tretia korešponduje so sonátovým scherzom. Posledná Rapsódia, ktorá spracúva gregoriánsky chorál Dies Irae obsahuje témy z troch predchádzajúcich Rapsódií. Dielo som nenazval sonátou preto, lebo jeho štruktúra je volnejšia a každá z Rapsódií môže byť uvedená aj samostatne.

Koncertné etudy op. 28 sú virtuózne koncertné kompozície s množstvom bravúrnych efektov. Interpretovi sotva poskytujú priestor na vydýchnutie. Vyžadujú mimoriadne komplexnú technickú pripravenosť obratnosť, výdrž, i muzikálny nadhľad, aby zneli v intenciách skladateľa: ľahko, hravo a bezstarostne.

Adrian Rajter