EUGEN SUCHOŇ – Piano & Violin Works

Exkluzívny titul vydaný k 100 ročnici narodenia E. Suchoňa na dvoch špeciálnych dvoj stranových nosičoch. Na jednej strane je klasické CD a na druhej DVD-Audio v 5 kanálovom formáte a 24 bitovej kvalite.
Suchoňové skladby interpretujú dvaja virtuózny hodobníci: Milan Paľa – husle, Ladislav Fančovič – piano

MUSIC WEB INTERNATIONAL – RECENZIA

DISC1 46:20

Sonata in A Flat Major, for violin and piano, op. 1 /ES40/ (1929-1930)
Allegro ma non troppo 8:22
Lento 8:47
Allegro vivo 5:29
Sonatina, for violin and piano, op. 11 /ES57/ (1937)
Allegretto con agitatione 5:13
Largo, sostenuto 4:32
Allegro assai 3:06
Poeme macabre, for violin and piano, op. 17 (1963) 10:51

DISC2 59:50

Little Suite with Passacaglia, for piano, op. 3 /ES45/ (1931-32)
Prelude 1:42
Arietta 1:09
Scherzo 0:57
Passacaglia 3:44
Reminiscence 1:07
Ballad Suite, for piano, op. 9 /ES54/ (1934-36)
Allegro moderato, ma energico 4:53
Adagio 4:32
Allegro molto 5:33
Largo, con malinconia 4:26
Metamorphoses, five variations on original themes for piano /ES77/ (1951-53)
Andante con moto 2:09
L’istesso tempo 2:36
Allegro moderato 5:24
Larghetto 5:20
Allegro feroce 9:16
Elegy, for piano /ES96/ (1973) 3:13
Toccata, for piano /ES96/ (1978) 3:47

CD SIDE – AUDIO
DVD SIDE – DVD-AUDIO
ADVANCED RESOLUTION SUROUND SOUND 48 kHz/24 bit
ADVANCED RESOLUTION STEREO SOUND 48 kHz/24 bit

Recorded digitally at Fatra Hall Žilina • Recording, Mastering, (24 bit/192 kHz) • Production and Distribution: PAVLÍK RECORDS
Producer: Leonard Vajdulák
Music Director: Ladislav Fanzowitz
Sound Director: Rostislav Pavlík
Notes: Danica Štilichová, Igor Javorský, Eva Planková
Translation © Perer Ratcliffe, katarína Hanzelová •
Design © Martin Vojtek
© PAVLÍK RECORDS 2008

Realizované s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky

“… Svoj osud si človek sporiada sám… z chvíľ družností, priateľstva, náhod a snov, ktoré sa raz stali alebo stanú skutočnosťou. Treba len s nesmiernou húževnatosťou a úsilím zúročiť talent, ktorým nás obdarila príroda a hoci i za cenu prehier nebáť sa ísť ďalej k svojmu cieľu…
Verte, je to prekrásny pocit obzrieť sa dozadu za svojím životom a vidieť, že to, čím sme žili, o čo sme sa usilovali, padlo na úrodnú pôdu. A slovenská zem aj v dobách neúrodných vydala svoje plody. Ak je dnes naša hudba na vrchole rozkvetu, ak má zo svojich hĺbok čo povedať svetu, ktorý sme si navykli nazývať moderným, vďačme za to tejto zemi, piesni tejto zeme. Chráňme si ju, veď ožiarila naše stáročné dejiny a dala nám lásku k životu…”
národný umelec Eugen Suchoň

Úvod bez fazóny…
Podľa úzu a podľa dobrých zvyklostí by v takomto texte nemala chýbať licitácia biografic¬kých údajov Eugena Suchoňa. Čosi ma však nabáda vzdať sa týchto postupov a odložiť faktografiu na neskôr. V priestoroch, v ktorých sa stretnú viaceré mohutné energie totiž zväčša neostáva ležať kameň na kameni; všetko nadobúda nové tvary, farby, vznikajú nové súvislosti v mikro – aj v makrosvete, zjavujú sa nové objekty, nové úkazy. Niečo musí nevyhnut¬ne zaniknúť, niečo zasa objavujeme. Na tomto CD titule sa stretávajú hneď štyri mohutné formy energie. Prvou z nich je samozrejme hudba s jej nevypočítateľnou premenlivosťou, neskrotnosťou, nespútanosťou. Druhá z týchto energií našla vhodný priestor v osobnosti Eugena Suchoňa. Neodolateľnou formou energie sú Ladislav Fančovič a Milan Paľa. Pri ta¬kejto konštelácii je zaručená rýdza hudba, cieľavedomosť, dôslednosť, úprimnosť, pokora voči tomu, čo je kdesi vyššie, ako som ja – hoci som aj uctievaným hudobníkom, ktorému tlieskajú v koncertných sieňach, divadlách, hudobníckych kluboch, salónoch, kdesi na hudbymilovnom priváte… Najskôr sa pokúsim o malé vyznanie (nie však o pokus čosi definovať!); hudba je jednou z mýtických pra-energií, ktoré bránia ľahtikárskej vôli moderného človeka vytrhnúť sa aj s koreňmi zo živnej pôdy odvekosti a večnosti. Túto principiálnu silu hudby si určite veľmi rýchlo uvedomil pán profesor, majster Eugen Suchoň. Nie je to len samoľúby rozmar dajakého teoretika, muzikológa, bádateľa, že sa o profesorovi Suchoňovi akosi automaticky hovorí a píše ako o „baladikovi“, „rapsodikovi“, ako o bardovi slovenskej hudobnej kultúry. Tak, ako je to v prastarých mýtoch, eposoch, legendách: človek chce porozprávať svetu o niečom závratnom, niečom výnimočnom, o niečom, čo nemá konkrétny tvar, líniu, výšku šírku, hmotnosť, čo nie je určené dátumom, súradnicami, ani inými údajmi. Ak však človek predsa len chce o tomto fascinujúcom „čomsi“ rozprávať, musí sa pokoriť pred nevyhnutnosťou udeliť tomu tvar, fazónu, formu. Slovo mýtu alebo eposu je jednou z prvotných foriem tohto veľkého rozprávania. Ešte pred slovom sú tu však hudba a obraz. Obidva spôsoby prejavu zachytávajú obsah veľkého príbehu, konkretizujú ho, formujú ho ale ešte stále mu decentne ponechávajú prvotný obsah. Také sú mýty a eposy a také sú aj ich výhonky, teda balady a rapsódie. Suchoňova hudba bravúrne lavíruje na rozhraní veľkého tajomného pra-príbehu človeka a tvorivého ostrovtipu, invencie, kompozičnej techniky. Na jednej strane je večne nepokojná, na strane druhej poskytuje dostatok príležitostí aj tým z nás, kto sa oddáva a tým aj poddáva záľube pomenúvať, triediť, systematizovať, kategorizovať, uplatňovať právo vzdelaného človeka aplikovať formové mustre na túto riavu energie a nápadov. Suchoňova hudba však napriek týmto úctyhodným pokusom stále prúdi v oblasti dráždivého nepoznania. Samotný majster v tomto smere natrafil na dilemu;
chcel podať svedectvo o hudbe v teoretickej spisbe. Málokoho však presvedčil; tam, kde stále pramení rýdza esencia hudby sa semienka hudobno-teoretickej „mravouky“ nikdy neuj¬mú. Suchoň k sebe pustí len človeka, ktorý sa neobáva spoznať čosi iné, ako salóny krásy, človeka, ktorý nebazíruje na sebarealizácii teoretika, či vedca. Ak aj k takémuto stretnutiu príde, môže vzniknúť úctyhodný almanach referátov, prednášok, štúdií, hudba majstra Suchoňa však radšej nájde menej pyšnú dušu a otvorenejšie srdce, dravšiu duchovnú ener¬giu. V prípade tohto CD titulu nastal dôležitý okamih. Našli sa dve takého duše a srdcia, ktoré sa neobávajú dôležitého poznania. Ladislav Fančovič a Milan Paľa sa nezľakli mýtic¬kých rozmerov Suchoňovej hudby a po dlhom čase sa rozhodli vytvoriť čosi ucelenejšie, zásadnejšie. Je to o to krajšie, že hudobníci mladšej vekovej kategórie bádajú v oblasti, ktoré je podľa mnohých ich rovesníkov prekonanou poetikou. Niečo odveké a večné človek predsa prekonať nemôže…
A ešte môj dlh voči úzu a dobrým zvykom; nasledujú čriepky z faktografie: Eugen Suchoň sa narodil v Pezinku, bol veľmi aktívnym mladým mužom, schopným zabezpečiť hudobnú produkciu v salóne, tanečnej škole aj v kostole, zaujímal sa o športové dianie v podkarpatskej obci, hudba ho však predsa len zviedla, zaviedla na štúdiá do Bratislavy a do Prahy, aby ho napokon uviedla do kruhov vtedajšej spoločenskej a kultúrnej elity na Slovensku… prvý veľkým úspechom bola práve klavírna verzia Baladickej suity v roku 1936. Ešte predtým však Suchoň podal o sebe správu v niekoľkých drobnejších dielach a v Sonáte pre husle a klavír opus 1 (1930), v Malej suite s passacagliou (1932). Sonatína pre husle a klavír pochádza z roku 1937, Metamorfózy vznikali v zložitom období rokov 1951 – 1953, dynamický Poeme macabre má v „rodnom liste“ rok 1963, Toccata pre klavír rok 1973 a napokon Elégia pre klavír rok 1978. Štyridsať rokov produktívneho života, oddaného hudbe je pomerne široký časový interval. Ani tých štyridsať rokov však výrazne nenarušilo kontakty Eugena Suchoňa na číre hudobné žriedla baladickosti, rapsodickosti, toccatovosti, sonátovosti, elegickosti…, múdrosti…, odvekosti…, ľudskosti….
Igor Javorský

Eugen Suchoň

(*25. september 1908 Pezinok – † 5. august 1993 Bratislava)
Prvé kontakty s hudbou nadobudol Eugen Suchoň už v domácom prostredí. V rokoch 1917 – 1923 študoval na gymnáziu, medzičasom začal navštevovať aj Hudobnú školu pre Slovensko v Bratislave, odbor klavír u vynikajúcich pedagógov Frica Kafendu, Ernesta Križana, Libuše Adamcovej-Svobodovej. Po transformácii školy na Hudobnú a dramatickú akadémiu s úrovňou konzervatória tu študoval kompozíciu u prof. F. Kafendu, uznávaného, a v tom čase najtalentovanejšieho a najrozhľadenejšieho hudobníka – dirigenta, skladateľa, klaviristu i komorného hráča – s osvojenými zásadami lipskej kompozičnej školy, žiaka S. Jadassohna, S. Krehla a A. Nikischa. Po absolutóriu kompozície a dirigovania (u prof. Jozefa Vincourka, 1931) pokračoval v štúdiu na Majstrovskej škole pražského konzervatória v triede prof. Vítězslava Nováka (1931 – 1933).
Významnú kapitolu Suchoňovho odkazu predstavuje jeho pedagogické pôsobenie, ktorého závažnosť podčiarkuje i fakt, že je späté s obdobím formovania profesionálneho hudobného školstva na Slovensku. Po skončení školy v roku 1933 začal vyučovať hudobnoteoretické predmety a obligátny klavír na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko v Bratislave, v čase 1938 – 1941 bol jej ústavným tajomníkom a napokon pôsobil na poste profesora (1941 – 1948). Vyučoval aj na Katedre hudobnej výchovy na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1947 – 1950), následne pôsobil ako profesor a vedúci Katedry hudobnej výchovy na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1950 – 1960). Po zlúčení tejto školy s Filozofickou fakultou Univerzity Komenského (1960) tu ako profesor Katedry hudob¬nej vedy zotrval až do svojho odchodu do penzie v roku 1974. Zásady svojej hudobno-výchovnej činnosti artikuloval Suchoň vo svojich vedecko-teoretických ako aj kompozično-inštruktívnych prácach.
Eugen Suchoň sa stal čoskoro uznávanou osobnosťou v oblasti kultúry a bol často obsadzovaný na významných postoch a prizývaný do odborných komisií: 1933 – 1938 bol tajomníkom Československej jednoty hudobných stavov pre Slovensko, v rovnakom období aj predseda skúšobnej komisie pre kompozíciu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave; 1963 – 1970 predseda festivalového výboru Bratislavských hudobných slávností, najvýznamnejšieho medzinárodného hudobného festivalu na Slovensku, ako aj ďalších hudobných prehliadok (Hudobné leto v Trenčianskych Tepliciach a Hudobné leto Piešťanoch); zároveň bol dlhý čas predsedom Slovenského ochranného zväzu autorského (1945 – 1976), ako predseda Prípravného výboru sa podieľal na založení Slovenskej filharmónie (1949 – 1950), ako člen predsedníctva na vzniku a formovaní Zväzu slovenských skladateľov a koncertných umelcov (1948 – 1982, 1972 – 1982 – predseda). Osobnosť Eugena Suchoňa ocenili aj v zahraničí – pôsobil napr. vo funkcii viceprezidenta medzinárodnej organizácie pre ochranu autorských práv (CISAC) v Paríži (1966 – 1969), či ako člen v Akadémii umení NDR v Berlíne (1975). Roku 1981 mu bola udelená prestížna Herderova cena. Za svoje diela získal významné domáce a zahraničné ocenenia. Roku 1958, pri príležitosti svojich päťdesiatin, bol menovaný národným umelcom.

Dielo

Tvorba Eugena Suchoňa zahŕňa javiskové, orchestrálne, vokálne, vokálno-inštrumentálne a komorné diela. Z kompozičného hľadiska je v nej možné pozorovať dve vývojové štádiá. V prvom ide o postupný prechod od chromatiky neskorého romantizmu k modálnemu poňatiu melodiky a harmónie, ovplyvnenej znakmi starších vrstiev slovenských ľudových piesní. Do výrazovej sféry v tom čase formujúcej sa slovenskej hudobnej moderny vniesol Suchoň polaritu s výrazom baladickosti a kontemplatívnosti na jednej strane voči expresivite a dramatickosti na druhej strane. Z tohto obdobia pochádzajú Malá suita s passacagliou op. 3 pre klavír, cyklus piesní Nox et solitudo op. 4, Serenáda op. 5 pre dychové kvinteto, Burleska op. 7 pre husle a orchester. Uvedené tendencie sa začínajú ešte výraznejšie prejavovať v opuse č. 8, cykle mužských zborov O horách, pričom vrcholia orchestrálnou Baladickou suitou op. 9, a reprezentatívnou kantátou Žalm zeme podkarpatskej op. 12. V roku 1939 sa Eugen Suchoň stal vzhľadom na odporúčanie člena Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu Aloisa Hábu, ako aj partitúry Baladickej suity a Žalmu zeme podkarpatskej, ktoré vyšli zásluhou vydavateľstva Spoločnosti, prvým zo zakladateľov modernej slovenskej hudobnej tvorby, vydávaným v zahraničnom vydavateľstve – Universal Edition. Baladická suita bola aj vďaka tomu po svojej slovenskej premiére r. 1936 uvedená pod taktovkou Karla Böhma v Prahe a Drážďanoch, do repertoáru ju zaradili aj Viedenskí filharmonici s Wilhelmom Furtwänglerom, ďalej sa hrala v Rotterdame, Utrechte, Bazileji, Budapešti, Bukurešti, Záhrebe s dirigentmi ako Lovro von Matačič, Krešimir Baranovič či Paul Sacher. V zahraničí bol interpretovaný aj Žalm zeme podkarpatskej a jemu predchádzajúca Sonatína pre husle a klavír op. 11 zaznela v roku 1939 na XVII. festivale Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu (ISCM) v Krakove. Jednou z námetových línií Suchoňovej medzivojnovej tvorby bola aj náklonnosť k dávnej histórii Slovenska, odzrkadľujúca sa v Predohre op. 10, neskôr v Hudbe k dráme Kráľ Svätopluk. V povojnovom období Suchoň dokončil operu Krútňava (1941 – 1949), ktorá sa vzápätí stala slovenskou národnou operou. Autor v nej uplatnil svoje dovtedajšie tvorivé skúsenosti. Nielenže podnietila rozkvet ďalšej slovenskej opernej tvorby, ale stala sa “exportným” dielom, zaznamenávajúcim mimoriadne úspechy v zahraničí. Práve Krútňava sa stala najhranejšou slovenskou operou mimo Slovenskej republiky, presadila sa aj napriek stagnujúcemu kontaktu so zahraničím, vyvolaným vtedajšou nepriaznivou politickou situáciou na Slovensku. V roku 1954 však o Krútňavu prejavila záujem opera v Linzi, čím sa začalo jej úspešné “turné” po Európe. Podľa súpisu A. Gabauera ju ďalej premiérovali vo vtedajšom Karl Marx Stadte (dnes Chemnitz, 1955), Augsburgu (1956), Lipsku, Berlíne, Nordhausene, Weimare (1958), Tbilisi, Kasseli, Norimbergu, Budapešti, Kluži, Poznani, Katoviciach (1959), Moskve (1961), Antverpách (1968, obnov. premiéra 1973), Novom Sade (1968), Ľubľane (1972), Osnabrücku (1976), Mníchove, Saratove a tiež na univerzite v Lansing-Michigan v USA (1979), navyše na všetkých slovenských a českých operných scénach (Bratislava, Košice, Banská Bystrica, Praha, Brno, Liberec, Ústí nad Labem, Ostrava, Plzeň, Olomouc, Opava, České Budějovice). Na umelecký štandard Krútňavy nadviazal Suchoň i v nasledujúcej symfonickej suite Metamorfózy. Posun v skladateľovej tvorbe v druhej významnej opere Svätopluk, kde sa ešte popri istých spojitostiach s Krútňavou už prejavuje hlbší záujem o folklór v podobe intenzívnejšieho prieniku k jeho základným štrukturálnym zdrojom a vyznačuje sa novou, monumentálnejšou a drsnejšou zvukovosťou. Opera Svätopluk je monumentálnou historickou freskou, ktorú možno smelo označiť za priamo nadväzujúcu na podobné diela veľkých hudobných skladateľov najmä ruskej národnej školy, alebo českej národnej školy. K oživeniu tejto opery došlo vo väčšej miere až po naplnení národno-štátnych ambícií slovenského národa, čoho dôkazom je aj to, že fanfáry z tejto opery sa stali reprezentačnými fanfárami slovenského prezidenta.
Vyrovnávanie sa s dodekafóniou je charakteristické pre druhú vývinovú etapu, ktorú reprezentujú Šesť skladieb pre sláčiky, zborový cyklus O človeku, expresívny triptych O krvi (cyklus piesní Ad astra, Poeme macabre pre husle a klavír, melodramatické Kontemplácie pre recitátora a klavír), či Rapsodická suita pre klavír a orchester. V rovnakom čase už Suchoň pracoval na roz¬siahlom teoretickom diele Akordika. Od trojzvuku po dvanásťzvuk, predstavujúcom analýzu, zdôvodnenie a objasnenie vlastného kompozičného štýlu, s názornou demonštráciou svojej koncepcie v cykle Kaleidoskop (Evoluzioni armoniche) pre klavír alebo komorné zoskupenie. Vrchol snáh o vyrovnanie s európskym hudobným dedičstvom, dodekafóniou a posunmi vo vlastnej tvorbe prichádza v podobe syntetického opusu Symfonická fantázia na B-A-C-H pre organ, sláčiky a bicie.
Dielo Eugena Suchoňa, predstaviteľa slovenskej hudobnej moderny, je považované za symbol vysokej umeleckej ale aj ľudskej kvality. Celkovo sa v ňom prejavuje vzťah k vývoju európskej hudby, Suchoň sa inšpiroval jednak dielami klasikov, reagoval na prúdy svojej epochy a významne sa inšpiroval slovenským folklórom. Syntézou týchto podnetov si tak vykryštalizoval vlastný prejav, charakteristický nesmiernou invenciou, ako aj dômyselným vystavaním detailov do logických, mohutných celkov, čím vytvoril aj nové východisko k tradícii. Eugen Suchoň sa tak na svetovej úrovni zaslúžil o vznik nielen nového štýlu hudby, ale aj estetiky.
Danica Štilichová

Ladislav Fančovič

Ladislav Fančovič (1980) ukončil štúdium na konzervatóriu v Bratislave v triede Mgr. Petra Čermana s titulom “Najlepší absolvent roka”v roku 2000. V rokoch 1999 – 2000 študoval na Akadémii múzických umení v Prahe v triede Prof. Mariána Lapšanského, a v rokoch 2000 – 2002 na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni u Prof. Wolfganga Watzingera a v rokoch 2000 – 2005 na Vysokej škole múzických umeni v Bratislave v triede Prof. Mariána Lapšanského.
Viackrát sa stal finalistom a laureátom domácich a medzinárodných súťaží: medzinárodná klavírna súťaž F. Chopina v Mariánskych Lázňach, medzinárodná súťaže E. Nyiregyhaziho v Krakowe, súťaž študentov slovenských konzervatórií, medzinárodná súťaže Piano Bratislava, medzinárodná súťaž J. N. Hummela, súťaž Talent roku 2000, Talent roku 2002… Svoje vzdelanie si dopĺňa účasťou na majstrovských kurzoch (Jan Wijn, Abbey Simon, Gyorg Sándor, Marián Lapšanský, Karl Heinz Kämmerling, Mikhail Voskresensky…).
Viackrát výstúpil ako sólista so Slovenskou filharmóniou, Symfonickým orchestrom slo¬venského rozhlasu, Symfonickým orchestrom českého rozhlasu, Pražskou komornou filharmóniou, Filharmóniou Bohuslava Martinů Zlín, Filharmóniou Hradec Králové, Solistes Europeéns Luxembourg, Pressburger Philharmoniker, Slovenským komorným orchestrom pod vedením dirigentov Ondreja Lenárda, Vladimíra Válka, Friedricha Haidera, Františka Vajnara, Jerzyho Swobodu, Leoša Svárovského, Kirka Trevora, Justusa Franza, Mária Košika, Jacka Martina Händlera… Popri sólistickej činnosti sa aktívne venuje aj komornej hudbe. Okrem koncertov na Slovensku účinkoval na významných festivaloch vo vačšine európskych krajín a v USA.
www.fanzowitz.com

Milan Paľa

Milan Paľa (1982) sa narodil v Prešove. Konzervatórium Jana Levoslava Bellu vyštudoval v Banskej Bystrici v rokoch 1996 – 2000 v triede Mgr. Petra Strenáčika. Po konzervatóriu nastúpil na Universität für Musik und darstellende Kunst Wien, kde pôsobil dva roky v triede Jely Špitkovej a Rainera Küchla. Ďalšie pôsobisko bolo na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne, kde absolvoval Doc. Františka Novotného. Počas štúdií sa zúčastnil niekoľkých domácich a medzinárodných súťaží, sólovej a komornej hry. Spomeňme napr.: v rokoch 1998 a 2000 1. miesta na súťaži slovenských konzervatórií v Košiciach a Banskej Bystrici, v roku 2001 získal čestné uznanie a cenu za najlepšiu interpretáciu diela Eugena Suchoňa na národnej súťaži Karola Dobiáša v Bratislave, v roku 2003 2. cena na medzinárodnej súťaži o cenu Leoša Janáčka v Brne, 2. miesto na medzinárodnej súťaži Concourse moderne v Rige. Je pri¬máriom sláčikového kvarteta, ktoré má názov Icarus Quartett, s ktorým získal v roku 2003 3. cenu na medzinárodnej súťaži Beethovenov Hradec v obore sláčikové kvarteto. Takisto 1. cenu v roku 2004 získalo počas medzinárodnej letnej akadémie Praque – Wien – Budapest 1. cenu a cenu za výnimočnú interpretáciu diela “Adagio a Fuga” od W. A. Mozarta a zároveň cenu udeľovanú spoločnosťou Thomastik-Infield, 2. cena a cena za najlepšiu interpretáciu diela Bohuslava Martinů na súťaži Bohuslava Martinů v Prahe, 1. miesto na medzinárodnej súťaži Leoša Janáčka v Brne. Zúčastnil sa aj majstrovských kurzov. Spomeňme Vladimira Spivakova v Zurichu, Jeana Guilloua ako interpret jeho diel, Semiona Yarosevica.
Ako sólista účinkoval s orchestrami napr. Brnenska filharmónia, Slovenská filharmónia, Roz¬halsový orchester mesta Kyjev, Kongresový orchester mesta Petrohrad, Filharmónia a capella Petrohrad pod taktovkou dirigentov napr.: Theodor Guschlbauer, Alexander Černušenko, David Svec, Peter Gribanov… Koncertoval vo viacerých mestách Európy, spomeňme napr.: Švajčiarsko, Francúzsko, Rusko, Ukrajina, Nemecko, Rakúsko, Malta… Natočil autorské CD husľových diel a komornej hudby Jevgenija Iršaia a svoje profilové CD so svojim kolegom a klaviristom Pavlom Farkašom.