Ludwig van Beethoven Diabelli Variations

Ludwig van Beethoven – Diabelli Variations Op. 120
Miki Skuta – Piano

Thema. Vivace 0:54

Var. 1. Alla marcia, maestoso 1:46

Var. 2. Poco allegro 0:57

Var. 3. L’istesso tempo 1:28

Var. 4. Un poco più vivace 1:12

Var. 5. Allegro vivace 1:00

Var. 6. Allegro ma non troppo e serioso 1:51

Var. 7. Un poco più allegro 1:10

Var. 8. Poco vivace 1:11

Var. 9. Allegro pesante e risoluto 1:41

Var. 10. Presto 0:37

Var. 11. Allegretto 1:15

Var. 12. Un poco più mosso 0:58

Var. 13. Vivace 1:02

Var. 14. Grave e maestoso 5:52

Var. 15. Presto scherzando 0:36

Var. 16. Allegro 1:04

Var. 17. 1:02

Var. 18. Poco moderato 1:51

Var. 19. Presto 1:06

Var. 20. Andante 2:15

Var. 21. Allegro con brio. Meno allegro. Tempo I. Meno allegro 1:24

Var. 22. Allegro molto. Alla „Notte e giorno faticar“ di Mozart 0:47

Var. 23. Allegro assai 0:59

Var. 24. Fughetta. Andante 3:46

Var. 25. Allegro 0:45

Var. 26. 1:08

Var. 27. Vivace 1:06

Var. 28. Allegro 1:12

Var. 29. Adagio ma non troppo 1:25

Var. 30. Andante, semptre cantabile 2:43

Var. 31. Largo, molto espressivo 5:12

Var. 32. Fuga. Allegro 3:27

Var. 33. Tempo di Menuetto, moderato (ma non tirarsi dietro) 3:40

produced by: © Miki Skuta 2013
executive producer: ℗ PAVLÍK RECORDS, www.pavlikrecords.sk
recorded at the Concert Hall of the Nitrianska galeria, July 2012
recorded by: studio eliasson
recording director: Peter Zagar
music publisher: Edition Peters
Miki Skuta‘s photo: © Lenka Rajčanová
commentary, translation: © Peter Zagar
design: Andrea Mikulcová, www.abm.sk
piano service: Zsolt Szabó
piano: Steinway D-274, serial number 592130
PA 0113-2-131
ISRC: SK-B26
Made in Slovakia

Beethoven mal 48 rokov a komponoval rozsiahlu Missu solemnis, keď roku 1819 Anton Diabelli, rakúsky skladateľ a vydavateľ, rozposlal významným i nádejným skladateľom výzvu na skomponovanie variácie na jeho valčíkovú tému. Medzi oslovenými bol okrem Beethovena aj Carl Czerny, Johann Nepomuk Hummel, Friedrich Kalkbrenner, Wolfgang Amadeus Mozart mladší, Franz Schubert, arcivojvoda Rudolf a, na Czerného odporúčanie, aj jedenásť- ročný Franz Liszt. Cieľom Diabelliho projektu s názvom Vaterländischer Künstlerverein bolo vyzbierať peniaze z predaja kolektívnych variácií a venovať ich sirotám a vdovám po obetiach vojny s Napoleonom. Beethoven sa na ponuku údajne pozeral s dešpektom a Diabelliho tému považoval za Schusterfleck, ale sú to informácie z tretej ruky a faktom je, že ponuku prijal a už v lete toho roka bolo na svete dvadsaťtri variácií z cyklu, ktorý sa mal stať nielen jeho vrcholným výdobytkom v oblasti variačnej práce, ale aj klenotom celej klavírnej literatúry. Čo mohlo Beethovena prinútiť na čas odložiť rozpracovanú Missu solemnis a pustiť sa do práce na obrovskom cykle variácií na Diabelliho priamočiary popevok balansujúci na hranici banality? Bližší pohľad na túto prísne symetrickú tému odhaľuje, že valčíkový charakter je v nej potlačený absenciou akejkoľvek výraznej, klenutej melódie, zdôraznením statickej harmónie a mechanickým využívaním sekvencií. Výsledkom je rustikálny tón, ktorý jedným môže pripadať triviálny a druhým zdravo zemitý. Beethoven poznal Diabelliho ako spoľahlivého redaktora hudobného vydavateľstva a stretnutia s ním boli vždy srdečné a veselé. Možno to bolo priateľské gesto, ktoré prerástlo do ambície prekonať samého seba. Beethoven skomponoval spolu dvadsaťdva variačných cyklov pre klavír, pričom vynikajú tie rozsiahlejšie: Pätnásť variácií a fúga na vlastnú tému Es dur (Eroica) op. 35 z roku 1802 a Tridsaťdva variácií na vlastnú tému c mol WoO 80 z roku 1806. Všetky ostatné cykly (s jednou výnimkou) sú skromnejšie, s piatimi až trinástimi variáciami. Cyklus s tridsiatimi tromi variáciami je teda aj rozsahom korunou tohto radu, nehovoriac už o jeho podstatnejších kvalitách. Je to práve tento nezvyčajný rozsah, ktorý spolu s hĺbkou transformácií témy kladie na poslucháča mimoriadne nároky a často stojí v ceste vnímaniu diela v jeho celostnosti. O Beethovenovej koncepcii diela veľa napovedá proces vzniku. Po dokončení prvého radu dvadsiatich troch variácií v roku 1819 skladateľ prácu prerušil, vrátil sa k omšia skomponoval aj svoje posledné tri klavírne sonáty (op. 109 – 111). Variácie dokončil v apríli roku 1823, pričom zachoval pôvodný rad, ale obohatil ho tak, že vsunul nové variácie na miesta, ktoré zrejme považoval za štruktúrne dôležité. William Kinderman vo svojej štúdii Beethovenove Diabelliho variácie (1987) identifikuje tri významné vsuvky: variácia č. 1, ironicko-heroický pochod, variácia č. 15, krátke a odľahčené echo témy vsunuté medzi tie najodvážnejšie variácie, a variácia č. 25, opäť výrazný návrat k téme s jej trochu ťažkopádnymi, opakovanými akordmi. Táto variácia otvára záverečný sled transcendujúci Diabelliho tému smerom k meditatívnym výšinám posledných Beethovenových klavírnych sonát a sláčikových kvartet. Tri vsuvky, a podobne ladené variácie pôvodného cyklu (č. 22 a 23, otvorená narážka na Mozarta a skrytá na Cramera), prezrádzajú aj humorný, trochu uštipačný tón Beethovenovho jazyka a pripomínajú nám, že stále ide o prácu s celkom jednoduchým materiálom. Oscilovanie medzi krehkou, sublimovanou krásou a humorným, až ironickým zveličením je črta diela, ktorú si všimli viacerí teoretici i interpreti; napríklad, Alfred Brendel o variáciách hovorí ako o „humornom diele v tom najširšom zmysle“, pridáva ku každej variácii výstižné pomenovanie a samotnú tému nazýva „Údajný valčík“. Aj Kinderman považuje paródiu za kľúč k dielu, dodatočne vsunuté variácie podľa neho krotia odstredivé sily variačnej práce a podčiarkujú banálne prvky témy – bez nich by bol Diabelliho valčík iba „obyčajným prológom k celku“. Beethovenov opus magnum ponúka úvahu aj o Bachových Goldbergových variáciách, nazvaných na titulnom liste Aria mit verschiedenen Veraenderungen vors Clavicimbal mit 2 Manualen. Lyrická fughetta (variácia č. 24) a dôstojná fuga (variácia č. 32) sú jasným dôkazom toho, že Beethoven si bol vedomý kontextu, do ktorého svojím dielom vstupuje. Aj voľbou pojmu „Veränderungen“, namiesto „Variationen“, a ornamentálnym Largom (variáciou č. 31) Beethoven vedie dialóg so svojím veľkým predchodcom, a potvrdzuje to, napokon, aj záverečné gesto – pokojné Tempo di Minuetto moderato (variácia č. 33), ktoré narúša dobovú konvenciu uzatvárania variačných cyklov. Predchádzajúca fuga dosiahla svoj vrchol a po krátkej kadencii Beethoven uvádza zvláštnu, akoby vo vzduchoprázdne zavesenú moduláciu do základnej tóniny, ako prechod do menuetu. Tu skladateľ začína monológ, v ktorom sa dostáva do sveta svojich neskorých klavírnych sonát a otvára nové obzory v dejinách západnej hudby.

Peter Zagar