Signum Magnum – Lukáš Borzík

1. Credo pre 4 hlasy a sláčikové kvarteto 06:55

2. Misericordia pre zbor a komorný orchester 13:53

3. Mysterium pre sláčikový orchester 05:09

4. Ave Maria pre 4 hlasy a sláčikové kvarteto 07:27

5. Boh je – vidieť znova zázrak pre zbor a komorný orchester 15:20

6. The Mystery pre tenor a sláčikový orchester 04:58

7. Signum Magnum pre soprán, basbarytón a sláčikový orchester 05:10

Lukáš Borzík – autor hudby

Hilda Gulyás, soprán

Petra Noskaiová, alt

Juraj Kuchar, tenor

Tomáš Šelc, basbarytón

Zbor Zoe

Komorný orchester Zoe

Ondrej Olos, dirigent

Táto nahrávka získala titul ALBUM ROKA v súťaži Radio Head Awards v kategórii Klasická hudba.

Pripraviť hostinu pre milovaných…

Sú skladatelia, ktorí prežívanie svojej viery vkladajú do hudby priamočiaro; ich vyjadrovací jazyk si vystačí s tým, čo pripravila tradícia, je nekonfliktný, prehovára jednoznačne, berie si na pomoc overené prostriedky a odskúšané, tradíciou potvrdené formy. A potom sú skladatelia, u ktorých má prepojenie prežívania viery a tvorby oveľa zložitejšiu podobu, výrazové prostriedky sú oveľa expresívnejšie a nerezignujú na dôkladné poznanie peripetií, ktorými si vývoj hudby prešiel za posledné storočie; formy sú omnoho komplikovanejšie a vznikajú vždy nanovo, v súlade s charakterom a potrebami každého nového diela. Výsledkom možno nebude hudba ašpirujúca na okamžité a jednoznačné prijatie širokým publikom, na druhej strane však môže ďaleko prerásť rozmery „úžitkovosti“ a rovnako dobre ako v chrámovom priestore sa môže udomácniť aj na koncertnom pódiu – bez toho, aby zanechávala dojem triviálnosti, ale potešila autonómnou estetickou kvalitou.

Lukáš Borzík nepochybne patrí do druhej skupiny. Dar viery je takpovediac ústredným ideovým motívom, o ktorom v tisícorakých podobách rozpráva jeho hudba. Preniká rovnako vokálnymi dielami zhudobňujúcimi buď priamo biblické či liturgické texty, alebo poetické texty bytostne spojené s fenoménom viery, ako aj rýdzo inštrumentálnymi opusmi – počnúc drobnými útvarmi a veľkými symfonickými freskami končiac. A vždy, v každom jednotlivom prípade, za tým stojí úporné hľadanie toho správneho výrazového materiálu aj svojbytnej a čo najpriliehavejšej formy. Toto hľadanie, samozrejme, neprebieha vo vzduchoprázdne, je veľmi dobre informované aktuálnym dianím vo svete hudby. Stoja nad ním osobnosti dnes už klasikov hudby druhej polovice minulého storočia – Pärt, Górecki, Kančeli, Messiaen, ale aj Feldman, Ligeti, Sciarrino, Gubaidulina, Schnittke, Tavener (a výpočet by takto mohol pokračovať späť do minulosti k Stravinskému, Debussymu a potom k starým majstrom) –, no jedným dychom treba dodať, že ich tiene sú len východiskom (alebo, lepšie povedané, katalyzátorom) k ďalšiemu hľadaniu a nachádzaniu samého seba. Inými slovami – cestou k pravde, aspoň v čisto estetickom zmysle.

Toto hľadanie u Lukáša malo (a dodnes má) množstvo rôznorodých podôb. Dôvod nevidím ani tak v estetickej nevyhranenosti, ako skôr v neobyčajnej otvorenosti, rozhľadenosti a schopnosti bez predsudkov prijímať a tvorivo pretransformovať podnety prichádzajúce z rôznych strán. Nie ako eklektik, ale ako prirodzene zvedavý človek schopný aj v tých najodlišnejších formách umeleckého prejavu zazrieť krásu a inšpirovať sa ňou. O tom vypovedá už prvý Lukášov profilový album Cantico delle Creature, ktorý v roku 2011 vydal Hudobný fond. Rôzne texty v rôznych jazykoch tu boli zaodeté do minuciózne prepracovaného komorného znenia vždy v súlade s „potrebami“ každého z nich. Jednotu v mnohorakosti možno vybadať jednak v ideovej rovine (oslava zázraku stvorenstva…), jednak v rovine rukopisu, ktorý je síce sústredený na detail, no bez potreby okázalého predvádzania virtuóznych piruet autorského ega.

O niekoľko rokov neskôr však Lukášov skladateľský vývoj zaznamenal obrat, ktorý by po Cantico delle Creature očakával málokto, možno ani on sám nie. V priebehu niekoľkých rokov sa – akoby uprostred ničoho – zjavil celý rad diel pre veľké orchestrálne obsadenie vo veľkorozmerných formách, so sólovými nástrojmi alebo hlasmi, aj bez nich. V slovenských podmienkach to bolo rýdze dobrodružstvo, no dá sa povedať, že úspešné. Ak nerátame staršiu „orchestrálku“ Clarissima, ktorú však autor prepracoval rok po profilovom albume, bolo to veľkolepé orchestrálne Annuntiatio, potom koncert pre husle a orchester Slovo, symfónia pre soprán, husle a orchester Svetlo Slova, ďalej Proglas pre zbor a orchester a najnovšie triptych koncertov pre violončelo, klavír a husle Jeho Meno, Jeho Hlas a Jeho Tvár. Explózia orchestrálnych farieb, aká v Lukášovej tvorbe dosiaľ nemala obdobu, doslova opojná farebnosť, prúd chvejivého svetla, ktoré je priam hostinou, pozvánkou k zmyselnému opájaniu sa nádherou orchestrálneho zvuku. Brilantná virtuozita orchestračnej techniky je doslova udivujúca a bez preháňania možno povedať, že v slovenskom kontexte prináša celkom novú kvalitu.

A teraz je tu Signum magnum. Na prvý pohľad návrat od orchestrálnej opulencie k striedmemu „monochromatickému“ zvuku sláčikového orchestra (s dvoma malými výnimkami v podobe dvojice fláut a hoboja), k absolútnemu sústredeniu na prácu s textom a takmer asketickej strohosti materiálu aj výrazových prostriedkov. Pravda však je, že ide o skutočne chronologicky staršie kompozície, ktoré časom prešli rozličnými mutáciami, najmä čo sa týka obsadenia nástrojov a hlasov. Nie pre nejasnosť autorského zámeru, ale z čisto praktických dôvodov – vždy v závislosti od interpretačných síl, ktoré boli aktuálne k dispozícii. Tentokrát, aj vďaka prispeniu Komorného orchestra ZOE a Zboru ZOE, získali podobu, v ktorej mohli byť predstavené ako jednoliaty projekt s logickou dramaturgiou, vnútorne kontrastný, no zároveň ideovo jednotný.

V popredí stojí opäť vzťah hudby a textu. Ten možno nazvať dokonalou symbiózou; hudba priam organicky vyrastá z rytmu textu, ochotne sa mu podvoľuje v neustálych premenách metra, no nikde to nepôsobí násilne. Hudba neraz ilustruje význam textu, ako to bývalo v európskej tradícii zhudobňovania liturgických textov od nepamäti, podčiarkuje jeho drámu, či, naopak, hlboký pokoj, no pri tom všetkom dokáže plnohodnotne existovať samostatne, prehovárať k poslucháčovi výrazovou silou aj bez pomoci slova. Najočividnejším príkladom je dvojica Mysterium/The Mystery, ktorá je meditáciou nad nádhernou básňou Lukášovho obľúbeného G. K. Chestertona, a má rovnako mocnú výpovednú hodnotu ako „ária“ pre tenor, aj ako rýdzo inštrumentálna skladba.

Veľká pozornosť tomuto organickému prepojeniu hudby a slova je venovaná aj v troch navzájom odlišných osobných vyznaniach skladateľa: Credo je „objektivizovaná“, liturgická podoba vyznania so striktne daným latinským textom, Ave Maria tiež, no už oveľa intímnejšieho charakteru a mimoriadna melodická invencia, ktorá dokladá Lukášovo osobné zaujatie touto tematikou, preniká ako symbol aj do tematicky spriazneného orchestrálneho Annuntiatia, a do tretice drámou naplnená meditácia Boh je… na slová kazateľa a spisovateľa Daniela Pastirčáka. Vo všetkých troch prípadoch si hudba – ruka v ruke s textom – nachádza vlastné, unikátne formy a svoje cesty komunikácie. Ak je pastirčákovské rozjímanie nad vzťahom Boha a človeka dramatickým klimaxom albumu (je fascinujúce, ako tu cez seba prenikajú dve rôzne vrstvy hudby – jednou je priezračná diatonika držaných tónov, druhou je zostupne sa vinúca chromatická línia evokujúca „motív kríža“), za jeho protipól možno označiť vyrovnanú, takmer statickú obradnosť Signum magnum, čerpajúceho z poslednej knihy Nového zákona. Aj tu však hudba vyjadruje údiv nad prielomom z nebeského sveta do sveta pozemského, hoci v tichu a v pokore zakorenenej v dôvere, celkom inak než pri teofánii Zvestovania, ako ju Lukáš spodobnil v Annuntiatiu.

Myšlienkovým stredobodom albumu je Misericordia, ktorú chápem ako Lukášovo vyjadrenie vďačnosti Tvorcovi všetkého. S milosrdenstvom sa nevyhnutne spája pojem večnosti a hudba ju vyjadruje dvoma vzájomne krajne kontrastnými polohami. Prvou je zlievanie sa hlasov v takmer „zamrznutom“ hudobnom čase, druhou, naopak, činorodý pohyb vokálnych kánonov poháňaný vopred súkolím inštrumentálnych behov a formuliek (sláčikové a dychové nástroje tvoria dve samostatné, komplementárne sa dopĺňajúce vrstvy), prerušovaný generálpauzami a znova pokračujúci dynamicky aj harmonicky o úroveň vyššie. Jedno aj druhé absolútne dokonale vystihuje fenomén večnosti, jedno aj druhé vychádza z rovnakého hudobného materiálu a autor nie je ďaleko od pravdy, keď hovorí o sonátovej forme so zamlčanou kontrastnou myšlienkou. No opäť je to unikátna forma, o sonáte možno hovoriť viac metaforicky a skôr vo vzťahu motivického prepojenia. V tomto zmysle tu panuje jednota, aká sprevádza európsku kompozičnú prax minimálne od čias frankoflámskych polyfonikov; pevný kompozičný princíp však vždy diskrétne „pracuje pod povrchom“, poslucháča nijako nemusí odvádzať od toho, aby si vychutnal tento radostný tanec nad zázrakom stvorenia.

Ak Lukáš Borzík hovorí, že zmysel hudby stojí mimo hudby, že hudba je preňho „prostriedkom vyjadrenia vzájomnej lásky a úcty“, platí to stopercentne aj pre týchto sedem kompozícií.

„Ak tvorím, tak ako pripravujem hostinu pre milovaných, je v tom poriadok a krása, ktorá je dobrom pre širšie spoločenstvo.“ Treba už len dodať, že zreteľ na vzájomnú komunikáciu s publikom býva u súčasného skladateľa málokedy tak citeľne prítomný, a nemusí pritom znamenať voľbu prostoduchých a triviálnych komunikačných prostriedkov.

Hostina je teda pripravená, stačí prijať pozvanie a s otvorenou mysľou načúvať…

Robert Kolář

Recording location: Veľký Evanjelický kostol, Panenská 28, Bratislava, Slovenská republika

Recordings: Signum Magnum, Mysterium and The Mystery on March 4, 2020; Credo and Ave Maria

on March 6, 2020; Boh je – vidieť znova zázrak and Misericordia on March 7, 2020

Sound direction & technical support: Martin & Rostislav Pavlík

Recorded in high defi nition format (352.8 kHz / 32 bit)

Stereo and 5 channel acoustic version in DXD format available at pavlikrecords.sk

Recording producer: Lukáš Borzík

Photos: Veronika Klimonová

Graphic design: Eva Turčáková

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia