Aby sme vám poskytli čo najlepší zážitok, táto stránka používa súbory cookie. Používanie vašej stránky znamená, že súhlasíte s naším používaním súborov cookie. Zverejnili sme nové zásady používania súborov cookie, ktoré by ste mali potrebovať, aby ste sa dozvedeli viac o súboroch cookie, ktoré používame. Zobraziť pravidlá používania súborov cookie.
9,11 € – 11,39 €
Slovenský folklór: Orava, svadobné piesne
Doprava zdarma
na objednávky nad 49 € v rámci Slovenska
Možnosť vrátenia
do 14 dní bez udania dôvodu
Nakupujete bezpečne
Vaše osobné údaje sú chránené
Folklórny súbor Trnkári zo Žaškova
Bože nám pomáhaj
Piesne zváča
Svadobná družina u mladého zaťa
Zelenô perečko
Odpytovanie mladého zaťa
Vydávala by sa – pieseň nevesty
Svadobná družina u mladej nevesty
Odpytovanie nevesty
Sprievod svadobnej družiny na sobáš
V kostole na sobáši
Po sobáši pred kostolom
Svadobné veselie v dome mladuchy
Bože nám pomáhaj
Svadobné rozkazovačky
Svadobná večera
Žartovné piesne po večeri
Obarená kuchárka
Svadobné rozkazovačky
Svadobný vinš
Svadobné rozkazovačky – šimi
Ručníčkový tanec
Svadobné prekáračky
Zaspau Janík za humny
Svadobné koleso žien
Odchod svadobnej družiny do domu mladého zaťa
V dome mladého zaťa
Pod oblôčkom zelený majerán
Moja milá
Trcipoľka
Pokladanie
Cepčenie
Príchod družbu s mátohami
Príchod družbu so začepčenou nevestou
Príchod s radostníkom
Umývanie na potoku
Koniec svadobného veselia
Svadba a s ňou spojené obyčaje boli najpríťažlivejšou časťou zvykov v rodine. Vždy pútala pozornosť obyvateľov a bola celoobecnou udalosťou. Ušlo sa niečo do pohárika i koláča, ale najmä bolo sa na čo pozerať a dedina mala zasa dlho o čom rozprávať. Mladí ľudia vstupovali do manželstva v rozdielnom veku. Mládenci sa začali vážnejšie zaujímať o dievčatá, až keď prišli z vojny a dievčatá od 18 – 24 roku veku, niekedy aj prv. Chodenie mládenca za dievčaťom nazývali zálety. Mladí ľudia sa schádzali na priadkach, zábavách, pod oknom, v izbe. Stalo sa, že za dievčaťom chodil mládenec z inej dediny a to domáci mládenci nemali radi. Dohovorili mu, keď neposlúchol, dostal bitku. Podobne to bolo aj zo strany dievčat. Keď do Žaškova prišli na zábavu párnické dievčatá, Žaškovky im zo žiarlivosti porezali sukne. Niektoré manželstvá sa uzatvárali preto, aby sa zväčšil majetok. Do inej dediny sa vydávali len také dievčatá, ktoré si doma nemohli nájsť muža. Rodičia svadbu dohodli pri rôznych príležitostiach a to doma, otcovia v krčme, na jarmokoch, pri zvážaní sena, dreva a všetko doriešili na pytačkách. Pytačky – nahováračky boli dôstojnou prípravou na svadbu. Všetci pekne vyumývaní, vyobliekaní, čakali vo vyriadenej prednej izbe na návštevu. Pytačky sa konali večer, gazda a gazdiná všetko porobili okolo domu a začali chystať hostinu. Na drevený stôl prikrytý vyšívaným ľanovým obrusom položili chlieb, kysnuté koláče, klobásu, bryndzu, slaninu, údenô. Chlapi pili pálenô a ženy sladkô (hruškovica, rascovica, červenô – griotka, zelenô). Na týchto pytačkách sa všetko dohodlo – či bude nevesta bývať doma alebo pôjde za nevestu, či mladý bude doma gazdovať alebo pôjde na „prístupky“. Čas, keď sa malo konať svadobné veselie na dedine určoval predovšetkým stav poľnohospodárskych prác na poli. Okrem toho tu hrali dôležitú úlohu aj rozličné cirkevné predpisy a zákazy. V pôstnom a adventnom čase sa svadby nekonali. Pri určovaní času svadby hrali úlohu aj poverčivé predstavy o priaznivom a nepriaznivom čase. Preto sa svadby konali v neskorej jeseni (október, november), cez fašiangy (január, február) a keď nebolo roboty, tak aj po Veľkej noci. Najkrajšie svadby boli cez fašiangy, ktoré mali povesť obdobia s plodonosnou a magickou funkciou. Sobáše sa konali v utorok alebo vo štvrtok, aby mohli ísť ľudia v nedeľu do kostola. Preto svadba v Žaškove trvala aj tri dni. V jeden deň u mladuchy, potom domov pokŕmiť dobytok, trochu sa vyspať a udobriť sa. Druhý deň u mladého zaťa a v tretí deň prevážali rúcho (výbavu) mladuchy k mladému zaťovi. Celý týždeň pred sobášom sa niesol v znamení príprav na svadobné veselie. Pripravovala sa výbava, piekli sa koláče, šili šaty. Svadobné koláče boli z kysnutého cesta – šišky zaliepané makom a lekvárom, teda zaliepance. Chleba sa napieklo pred svadbou nadostač. Na svadbu sa piekol obrtan, bäľoš a radostník, ktorý sa na konci veselia rúbal sekerou a rozdával na výsluhu svadobčanom. Mäso a kapusta sa varili v deň sobáša, podávali sa aj pečené zemiaky a zemiakové halušky. Kapusta sa jedávala z jednej misy. Kto koľko uchytil, toľko zjedol. Mäso bývalo väčšinou baranina alebo teľacina. Podávalo sa na stole na niekoľko malých hlinených mís. Okolo stola sa nesedelo. Stále sa zabávalo. Pila sa domáca pálenka – krútená, ktorú mal na starosti starejší. Nebývalo jej veľa, preto ani ľudí opitých na svadbe nebolo. Keď jej ale bolo málo, družbovia zohnali u krčmára Zvadu na „borg“. Na svadbách vyhrávali muzikanti zo Žaškova – tri pokolenia Furindovcov, Hraškovci a niekedy pomiešané muziky aj z Komjatnej (Liptov). Boli to sláčikové muziky, v 50-tych rokoch pribudli nástroje fúkacie, klávesové a bubon. V tomto období sa prestával nosiť kroj. Žaškovskí muzikanti chodili hrávať aj po iných dedinách – na Liptove, v Turci a po celej Orave. Raz hrali v Hruštíne na svadbe a nechodili domov. Potom prišiel telegram, že hrajú na ďalšej svadbe a objednaní sú už na ďalšie dve. Tak neboli doma celé dva týždne. Svadby bývali niekedy aj nasilu, z vypočítavosti rodičov, niekedy sa mladí ani nepoznali. Žaškovskí muzikanti hrali aj na svadbách, kde sa veľmi neveselilo a o polnoci sa stala tragédia, keď mladého zaťa zabili. Ale starejší im rozkázal hrať, pretože ich úlohou je zabávať. Niekedy sa strhla aj bitka a veru aj mladá nevesta sa bila. Na chvíľu sa všetko porozhadzovalo, ale o chvíľu sa všetko utíšilo a svadba pokračovala. V Žaškove bolo zaužívané, že na svadbu pozýval zváč. Tento zvyk sa zachoval asi do roku 1930. Býval to niekdajší obecný sluha – hajtman, neskôr nejaký starší muž, ktorý vedel spievať, bol výrečný, vedel vtipne, žartovne rozprávať. Zváč dostal zoznam hostí. Bol ozdobený množstvom stužiek a cez ruku mal prehodenú remennú kapsu, do ktorej mu pozvaní dávali vajcia a čo to vypiť. Na hlave mal čierny širák a cez plece čiernu súkennú halenu. Chodil po dedine sám a spieval si svoje obľúbené piesne. V druhú nedeľu ohlášok pozýval prvýkrát. Cez tretie ohlášky druhýkrát a tretíkrát pred svadbou. V svadobný deň ľudí najprv „upomínal“, aby sa pripravili. Chodil z dolného konca dediny na horný alebo naopak a pri návrate ich postupne privádzal k ženíchovi. Prvých starejších si mladý zať pozýval osobne. Neskôr funkciu zváča prebral predný družba so ženíchom a neskôr predný družba so zadným. Takto sa to zachovalo až dodnes. Predný družba chodí označený šabľou alebo valaškou, na ktorú mu družice pred sobášom priviažu textilné stužky. Predný družba a predná družica boli vždy z rodiny mladuchy, alebo najlepší kamarát, kamarátka. Predný družba viedol celú svadbu a musel ovládať vinše, ktorými prebiehali dialógy medzi starejšími a družinou. Na svadbu sa pozývala najbližšia rodina. Niekedy pozývali aj zo vzdialenejšej, ale takých, ktorí vedeli dobre spievať, tancovať, zabávať svadobnú družinu. Pozývali sa aj obecné družice, ktoré zabávali spoločnosť. Na svadbu sa z rodiny pozývalo väčšie množstvo vydatých žien – starejších, bez mužov. Niektoré mali za úlohu čepčenie nevesty, hostenie, zabávanie spoločnosti. Z rodiny tiež pozývali samých chlapov – starejších a potom z nich vytvárali svadobné páry. A tí chlapi, ktorí zostali doma chodili pozerať popod obloky, ako sa kto a s kým na svadbe zabáva a bývalo z toho aj zle nedobre. Chodili pozerať aj matere svoje dievky a rôzni iní ľudia. Tým sa vynášala výs- luha – pálenka a koláče. Takýchto prezývali pecúsi. Pred svadbou sa tiež šili a pripravovali svadobné odevy. V deň sobáša mala nevesta oblečené mušelínové oplecko, 4 plátené spodné sukne, vrchná sukňa a „brusľäk“ boli ušité z čierneho „štófu“ (neskôr zeleného). Čierna zástera bola z tenkého „šifónu“. Pred sobášom mala nevesta cez chrbát smerom dopredu cez plecia previazanú 3 metre dlhú „pôlku“ z bielej sieťoviny. Na hlave mala čisto biely voskový venček so zelenými lístkami a zrkadielkami, vo vrkoči mala zelenú stužku. Ženích mal oblečenú novú bielu plátenú košeľu, ktorej stojatý golier bol vyšívaný. Na košeli mal biely kožuštek bez rukávov, ak sa ženil cez fašiangy, cez plecia mal prehodenú trojštvrťovú čiernu súkennú halenu vyšívanú červeným a zeleným „šujtášom“. Biele súkenné nohavice mal zdobené zelenou haraskou. Svadba sa konala niekedy v krčme, ale naj- častejšie v mladuchinom dome. Predná izba sa vypratala, chlapi zhlobili drevené stoly a lavice. Stoly prikryli ľanovými obrusmi, ozdobili „myrtou“ a „rozmajrínom“. Na čelné miesto usadili mladý pár. Keďže po domoch nebolo pohárikov na pálenku, požičali si ich od krčmárov. Tanierov tiež bolo pomálo, preto z nich jedli len mladí alebo hostia, ostatní jedli z hlbokých hlinených mís drevenými lyžicami. Hlavnými aktérmi boli okrem mladých a rodičov, družbovia a družice, zváč, kmotra, krstní rodičia a tak aj sedeli podľa vážnosti pri stole, a tak išli aj v svadobnom sprievode. Svadobčania sa zišli tesne pred svadobným aktom v prednej izbe, kde mladí odpytovali od rodičov. Spievajúc, sa svadobný sprievod uberal buď do evanjelického alebo katolíckeho kostola. Ostatní ľudia z dediny stáli okolo cesty alebo pred krčmou a tam im „poprdajná“ so starejším rozdávali šišky a nalievali do pohárika pálenku. Mládenci z dediny, ktorí neboli pozvaní na svadbu, postavili uprostred cesty bránu. Bola to žŕdka, ktorú dievčatá ozdobili chvojinou a krepovým papierom. Svadobný sprievod zastal a mladý zať musel nevestu vykúpiť. Potom sa už pobrali do kostola. Pán farár už čakali pred kostolom a privítali mladomanželov a celý svadobný sprievod. Kostol bol tiež vyzdobený. Mladí stáli pred oltárom a v prvých laviciach sedeli rodičia, družina, známi a kamaráti. Organista hral na organe a spievali sa nábožné piesne. Chlapci, aby sa im tiež niečo zo svadby ušlo, ťahali mechy. Po obrade sa svadobný sprievod pobral do domu nevesty. Nuž, aká by to bola svadba bez tanca! A tancovalo sa všade – v izbe , na dvore, v humne. Žaškovskí muzikanti boli naturisti s výborným hudobným sluchom a ľahkými prstami. Zahrali všetko, čo si kto rozkázal. Pretože chodili hrávať po celej Orave, Liptove a Turci, vedeli mnoho melódií a piesní, ktoré potom hrávali. Prvý tanec bol venovaný mladému páru. Svadobníci obkolesili mladých, urobili veľké koleso a postupne všetci vytancovali mladuchu a mladého zaťa. V Žaškove sa tancovali tieto tance: čardáše v rôznej obmene, dvojkročky, trcipoľka a ručníčkový tanec. Keď už boli ustatí, dievky vytvorili koleso a tancovali spolu s nevestou. O polnoci sa čepčila nevesta. Čepčenia sa zúčastnila mať, krstná mať a družice. Družice jej sňali partu z hlavy, vrkoče zatočili do uzla a nasadili na hlavu pekne vyzdobený čepiec. Čepčenie bolo dôstojným zavŕšením dievockého života. Od tých čias už vrkoče nezdobili stužky, ale do konca života boli ukryté pod čepcom alebo šatkou. Po svadobnom veselí sa zišli svadobčania ešte ne druhý deň na „otrusky“ – tu sa všetko dojedlo a dopilo.
Nahraté v ZUŠ P. M. Bohúňa v Dolnom Kubíne a štúdiu PAVLÍK RECORDS
Hudobná úprava a réžia: Mgr. Leonard Vajdulák
Zvuková réžia: Rostislav Pavlík
Dramaturgia: Mgr. Jaroslava Ľorková, Mgr. Mária Langová, Mgr. Leonard Vajdulák, Jaroslav Zápotočný
Organizačno-technické zabezpečenie: Mgr. Pavol Ľorko
Grafcký dizajn: © Martin Vojtek
Music Store – predaj a výroba CD, mp3, flac, DXD, nahrávacie štúdio, hudobné vydavateľstvo
2024 © Pavlik Records